Umenie sa nedá merať.

Autor: Veronika Sanitrová | 6.1.2014 o 23:28 | (upravené 6.1.2014 o 23:33) Karma článku: 3,50 | Prečítané:  371x

Nedávno som postrehla názor mojej, môžem povedať, celoživotnej kamarátky na tému: Umenie a čo za umenie vlastne považujeme. Rozhorčene napísala, teraz budem parafrázovať: Ako je možné, že ľudia sú uchvátení maľbami, ktoré umelec namaľoval rôznymi časťami tela a sú na nich len "neidentifikovateľné machule," zatiaľ čo olejomaľba a iné obrazy, ktoré za niečo stoja, ostávajú nedocenené. Trošku ma tento postoj zaskočil, kedže sama skladá hudbu, čiže je tiež umelkyňa a jej otec je maliar a sochár. Musím sa priznať, že som mala kedysi dávno podobný postoj, ale ako som sa intenzívnejšie začala venovať kresleniu (a že to je už pár rokov), začala som aj chápať podstatu toho všetkého, čo je za tým. Je to stále len názor a nikomu neberiem ten jeho, len som sa na to snažila pozrieť objektívne.

Na začiatku by som asi len povedala tú známu frázu - sto ľudí, sto chutí. Výtvarné umenie je presne o tom istom. Sama považujem olejomaľbu za vrchol umenia a zručnosti umelca. Nie je pravda, že olejomaľba je nedocenená. Najznámejšie a najfascinujúcejšie obrazy sú predsa olejom na plátne. Samozrejme je pravda, že autori týchto malieb sú už dávno po smrti a počas svojho života boli skoro bezdomovci, ktorých si nikto nevážil. Ale aj v dnešnej dobe nachádzame známych maliarov, tvorcov obrazov za pomoci olejových farieb. Diela Leonida Afremova určite každý dobre pozná. Minimálne niektorý z jeho obrazov ste už museli vidieť na internete. Charakteristické vlastnosti jeho tvorby sú: farebnosť, žiarivosť a prevedenie. Pozriete sa naň a hneď priradíte meno autora k dielu a presne o to tu ide. Prísť s niečim novým, čo tu ešte nebolo, odlíšiť sa od ostatných. Olejomaľba sa objavovala v čase kráľov, má svoju históriu a nemyslím si, že tu môže nastať nejaká inovácia, nejaký posun vpred, ďalší rozvoj v štýle. Stále treba ísť ďalej a neprešľapovať na jednom mieste, čas predsa plynie ďalej. Afremovi sa podarilo priniesť ešte niečo nové, a preto sa to ľuďom páči.

O maľbe telom ľudia na Slovensku ešte pred rokom ani netušili. Možno tušili, ale bolo ich strašne málo. Asi toľko, koľko je autorov takýchto obrazov, pritom jedným z nich je náš rodák, Jaroslav Šulek. Tiež prišiel s niečim novým, čo tu predtým nebolo, a tak to ľudí začalo prirodzene zaujímať a robí to už niekoľko rokov. Začal vyčnievať z radu a ako každá akcia, vyvolala vlnu reakcií. Slovensko je konzervatívny štát a ľudia neradi vidia niečo nové, šokujúce. Klinec, ktorý vyčnieva, dostane kladivom. Je predsa jednoduchšie držať sa starých zvyklostí. Preto to niektorým pripadá možno nechutné, keď si na plátno otlačí svoje časti tela a isté partie, iným to pripadá geniálne a osobné. Veď kto by nechcel mať na stene v obývačke svojho obľúbeného, svetovo populárneho autora otlačeného na plátne? Laická verejnosť vidí len obyčajné machule, ktoré by zvládol urobiť každý. Tak smelo do toho. Odborná verejnosť vidí majstrovský kúsok. Tak kto má teraz pravdu? Taktiež vo všeobecnosti hodnotenie a porovnávanie, ktorý obraz má vyššiu cenu, je tiež úplne mimo. Treba brať na vedomie, že umelci tiež musia z niečoho žiť. Pre nich je to zamestnanie. Zoberme si, že sa mu podarí vyprodukovať niečo raz za mesiac. Robí na tom od rána do rána. Už aj keby si dal taxu 2eurá na hodinu (čo je na Slovensku bežný štartovný plat obyčajného človeka), tak suma sa šplhá dosť vysoko a k tomu prirátame aj cenu materiálov, pomôcok. Len sú populárne a menej populárne talenty, o ktorých nikdy nikto nepočul. No tvrdenie, že jeden štýl vytláča druhý je podľa mňa ako... Pre väčšiu obraznosť to prirovnám v inom odvetví umenia, ktoré je bližšie ľuďom a mne je asi tak blízke ako výtvarníctvo.

Čo sa týka hudby, je to ako tvrdiť, že hip-hop vytláča rock. Alebo elektronická tanečná hudba z počítača zase zatieňuje poctivé, ručne vyrábané nástroje z dreva. Veď na husle už väčšina zanevrela. Dôležité je, aby sa malo čo pustiť na diskotékach. Tiež sú husle jedným z najťažšie zvládnuteľných nástrojov a tiež sú v dnešnej dobe menej známe. Na chvíľu sa dostali zase do povedomia ľudí vďaka dvojičkám z Nuttin But Stringz, ktorí tiež priniesli niečo nové v tejto oblasti, a preto zaujali. Mne osobne sa páčia viac skladby Vanessa Mae. No aj tak ľudia radšej preferujú elektronickú hudbu. Veď to predsa nie je ani hudba, to je len nejaký program, nie? Veď každý dokáže stlačiť tlačítko, začne to robiť svoje "tuc-tuc," do toho pridá 3 klávesy a je na svete skladba, ktorá láme rekordy. Tak smelo do toho.

No ako aj vo výtvarnom umení je dôležité, aby si ľudia priradili automaticky dielo k autorovi. V hudbe má zase každý spevák iný, jedinečný hlas. Napríklad keď počujete rádio, náhodou sa vám zapáči pesnička, avšak neviete, čo je to. Prvá identifikácia je spevákov hlas predsa. V každej forme umenia to funguje rovnako. Tanec, fotografia, film,... My si vyberáme, čo sa nám páči a čo nie. Preto umenie nemôžeme merať ako nejakú fyzikálnu veličinu. Umenie je len švédsky stôl plný rozmanitých kulinárskych špecialít z kuchýň rôznych kuchárov a je len na nás, čo si z neho vyberieme. No ukazovať na niekoho prstom a odsudzovať ho za to, že jemu chutí niečo iné, čo on nejedáva, je podľa môjho názoru, nenapadá ma to pravé slovo, možno by sa dalo hovoriť o netolerancii s náznakom egoizmu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?